pasadena

Ako nočné predjedlo som si dopriala zopár toastov. Drobných. A nie z toastového, ale klasického chleba. Kubi to nazval luxusom a ja som sa smiala, hoci teraz vidím, že z celej noci to bol skutočne luxus.

Ocino mi doprial pokoj, po tom, ako som sa s ním včera hádala ohľadom všetkého toho nekonečného buzerovania z jeho strany. Sama som si nažívala mágio televízie a obývačky plnej ticha. Najskôr som sa rozhodla pre americký film ... anglický názov už ani neviem. Šiel na markíze o 20:00. Dala som si ho nahrávať a začala som ho pozerať okolo 22:00. Kubi šiel odo mňa domov skôr ako obyčajne, pretože je chorý. Tradične som mu zamávala z okna, .... a približne pol hodinu po rozpozeraní toho filmu mi zavolal.

Už veľmi dlho sme si nerozoberali vážne veci v takom (relatívnom) pokoji. Nebola to hádka, len príjemný rozhovor o nepríjemných veciach. Vyliala som sa, jemne som predostrila, čo ma bolí. Vyplakala som sa a vyslovene ma dusilo, že sa nemám o koho oprieť a vyplakať. Źmolila som už dávno premočené vreckovky .. dúfajúc, že moje slová nevyznejú ako výčitky prvej triedy. Na jednej strane som plakať nechcela, snažila som sa to ututlať a klamať, no na strane druhej som už nevládala mlčať a vravieť mu, že o nič nejde len preto, aby som sa nerozosmutnila. Aj tak som mala už dlhšie chuť poplakať si, len sa to zbieralo.

Po hodinke a pol telefonovania, ktoré mi nakoniec vyčarilo úsmev, som dopozerala film. Nabrala som pocit, že som konečne korektne vyslovila svoje pocity bez navážania sa, preháňania a podobných móresov.

Ďalej nasledoval rohlík so šunkou, syrom a kvapkami kečupu. Atmosféru so msi odľahčila chvíľou za notebookom, a potom ... som si nedokázala odoprieť môj hádam najobľúbenejší seriál – Grey´s Anatomy. Neviem koľkatú časť som videla, ani ma to netrápi. Viem len, že som ju asi stodvadsaťkrát zastavila a behala pre vreckovky, následne ich splachovala a plakala som ... donekonečna. Všetko sa mi zlievalo, všetko sa mi vracalo späť a bolelo to. Stále som sa zaoberala tými slovami, čo som tam počula Slovami, ktoré mi vraveli, že ide aj o moju situáciu, že sa musím zachrániť, že musím bojovať, že sa nedá iba čakať .... Bolo to príšerné.

Mala som sto chutí vybehnúť pred vchod a zarevať si od bolesti, vyplakať sa bez zbytočného zamlčávania (aby som niekoho nezobudila a podobne). Vedela som však, že vonku by ma nečakalo nič iné ako mráz, chlad, samota a noc, ktorá by ma opäť rozplakala. Túžila som zavolať Kubimu, nech príde za mnou, nech mi pomôže, a potom mi to prišlo rozmarné, nechcela som, aby si to myslel. Tak som sa posadila, zastavila som už dávno dopozeraný seriál, zapla som lampu a dala si hlavu ku kolenám, nech sa to prebíja zas len do mňa a nikam inam.

Pravdaže, boli časy, keď som sa za plač absolútne hanbila, prišlo mi to aj neetické aj škaredé a ktovieešteaké. Potom som zistila, že nie som sama. Že hoci nie každý je naladený na podnety tak, ako ja, že nie každý sa trápi pre podobné súvislosti, ako ja, všetci sa filtrujeme. Dozaista. A je mi úplne jedno, či to niekto robím mlčaním, sebaklamom, športom alebo niečim iným. Ja som sa ani tak neptorebovala vyplakať ... jednoducho sa to začalo valiť ako lavína, a ja ten tlak nenávidím.

A teraz to už len píšem a dopila som posledný pol liter zeleného čaju, ktorý ani po druhom náleve a osladení nebol dobrý. Čiže toľko. A "bez" zbytočných ilúzií si budem navrávať, že zajtra by to malo byť ok.

linkuj.cz vybrali.sme.sk